Sony DSC-T70 vs Olympus Mju 790 SW: Duel trpaslíků

Ultrakompaktné fotoaparáty s periskopickým objektívom sú pre mnohých výrobcov pomerne atraktívnym produktom. V tomto teste sa stretli duelanti v podobnej cenovej kategórii – prvým z nich je štíhly Sony T70 s dotykovým displejom, tým druhým zas o niečo robustnejší, vodotesný a mrazuvzdorný Olympus Mju 790 SW.

Vľavo Olympus Mju 790 SW, vpravo Sony DSC-T70

Olympus predstavil prvý fotoaparát s periskopickým objektívom začiatkom roku 2005. Nesie označenie IR-300. Koncom roku prichádza jeho nasledovník SP-700, vybavený rozmerným trojpalcovým displejom a šiestimi megapixlami. Malú revolúciu vo svojej kategórii však predstavuje až model Mju 720 SW, ktorého kovový rám je nárazuvzdorný a vodotesný do hĺbky troch metrov.

Tento aparát a jeho nasledovník Mju 725 SW je vybavený transfokátorom s rozsahom 37–111 mm. Všetci jeho predchodcovia a nasledovníci majú prepočítaný rozsah 38–114 mm. Mju 770 SW pridal okrem elegantných farieb aj mrazuvzdornosť a vodotesnosť do hĺbky 10 metrov. Testovaný Mju 790 SW predstavuje jeho lacnejšiu alternatívu s vyšším podielom plastov, mrazuvzdornosť, vodotesnosť a odolnosť voči tlaku či pádu zostávajú. Pribudla tiež funkcia detekcie tváre.

História periskopických elegánov značky Sony je bohatšia. Za počiatok éry ultrakompaktov s označením „T“ možno považovať model T1, uvedený na trh v októbri roku 2003. Nasledovali modely T11, T3, T33 a neskôr T7, ovenčený cenou EISA. Malou revolúciou medzi ultrakompaktami bol aparát T9, vybavený optickou stabilizáciou obrazu. Stabilizátor v ultrakompaktnom tele obsahovala práve Konica Minolta Dimage X1. Jej technologické riešenia potom prebrala práve spoločnosť Sony.

Nasledujúce modely T30 a T10 priniesli v podstate len pár estetických zmien. Model T50 zaznamenal výraznejšie technologické vylepšenie v podobe trojpalcového (76,2 mm) dotykového displeja. Nasledujúci T20 sa vracia k ovládaniu tlačidlami a pridáva funkciu detekcie tváre, model T100 rozširuje fokálny rozsah na 35–175 mm. Najčerstvejší T70 a jeho väčší súrodenec T200 spájajú výhody rozmerného dotykového displeja, detekcie tváre a ponúkajú niekoľko ďalších inovácií.

Spoločné prvky Mju 790 SW a Sony DSC-T70

Základným spoločným menovateľom oboch aparátov je periskopický objektív s rozsahom 38–114 mm. Rovnaké je i clonové číslo F3,5 na najširšom ohnisku, pri priblížení má Olympus F5,0, zatiaľ čo objektív Carl Zeiss Vario Tessar na T70 je mierne svetelnejší a jeho clonové číslo je F4,3. Telo oboch aparátov je vo veľkej miere vyhotovené z kovu, i keď Mju 790 SW je zhora a na pravej strane čiastočne obrúbený čiernym plastom.

Displeje oboch prístrojov majú uhlopriečku 2,5 palca (63,5 mm) a ich rozlíšenie je 230 000 bodov. Oba aparáty spája pomerne spoľahlivo fungujúca funkcia detekcie tváre. Režim videosekvencií umožňuje snímať na oboch prístrojoch v rozlíšení 640 × 480 bodov pri rýchlosti 30 snímok za sekundu. Zdrojom energie sú lítiové akumulátory. Podľa špecifikácií znesie ten od Sony o 80 záberov viac ako Olympus, navyše zobrazuje presne aktuálny stav batérie.

Spoločným menovaľom oboch aparátov môže byť aj približne rovnaká cenová kategória. V dobe realizácie testu bola cena oboch aparátov približne 10 000 Sk.

Základné rozdiely

Na pohľad viditeľným rozdielom je konštrukcia rámu oboch aparátov. Robustnejší Olympus je určený do náročnejších podmienok. Jeho telo je o dva milimetre dlhšie, temer tri milimetre vyššie a pokiaľ nepočítame kryt objektívu, tak aj o tri milimetre hrubšie ako Sony T70. Krytka ukrývajúca objektív je kovová a na rozdiel od mechanicky odsúvaného kovového krytu T70 je otváraná elektronicky.

Veľkosť CCD snímača Mju 790 SW je 1/2,3 palca, Sony má čip s veľkosťou 1/2,5 palca (5,76 × 4,29 mm). Maximálne rozlíšenie Sony T70 je 3 264 × 2 448 obrazových bodov, Olympus má rozlíšenie 3 072 × 2 304. T70 naviac umožňuje okrem režimu 4:3 a 16:9 fotografovať aj v režime 3:2. Dôležitým rozdielom je prítomnosť optického stabilizátora v T70, stabilizovaný je prvok optickej sústavy. Olympus má iba režim elektronickej stabilizácie zvýšením citlivosti ISO.

Zatiaľ čo ovládanie Olympusu sa deje prostredníctvom tlačidiel, pri T70 túto úlohu z veľkej časti preberá dotykový displej. Z hľadiska prepojiteľnosti s okolitým svetom má Sony mierne navrch, kábel pre zobrazovanie fotografií v HD rozlíšení však nepatrí k základnej výbave fotoaparátu. Pamäťové karty MemoryStick Pro Duo majú kapacitný náskok pred xD kartami od Olympusu, ktoré zatiaľ neprelomili hranicu dvoch gigabajtov.

Vzhľad a technické vyhotovenie

Prvý úchop oboch prístrojov hovorí jasne v prospech robustnejšieho Olympusu. Hoci držanie ultrakompaktov pri fotografovaní nikdy nepatrilo k ich hlavným výhodám, štíhly rám T70 si v mnohom podobá krabičke na vizitky a jeho zvládnutie vyžaduje trochu cviku. Kovový kryt objektívu T70 vyzerá krehko, nemá však žiadne vôle a drží pevne v oboch krajných polohách, nehrozí teda jeho nechcené zaklapnutie.

Obnažený konektor na spodnej strane T70 je v ostrom kontraste s elegantne zapusteným krytom konektora na pravej strane Mju 790 SW. Ten je naviac kvôli vodotesnosti osadený gumeným tesnením, podobne ako otvor na batériu. Tento majú oba aparáty umiestnený tradične na spodnej strane, spolu so šachtou pre pamäťovú kartu.

Paradoxom v prípade Olympusu je rozmerný displej, ktorý je v jednej rovine s celou zadnou stenou aparátu. Je to Achillova päta celého prístroja, pretože napriek jeho nárazuvzdornosti nemá takýto displej šancu pri zrážke s ostrou hranou, napríklad pri páde na skalách. T70 na tom nie je výrazne lepšie, avšak tu sa okolo displeja nachádza milimeter hrubá kovová obruba, ktorá ho čiastočne chráni pri páde na zem. Okrem toho dotykový displej odoláva nárazom trochu lepšie ako tradičný.