Rozhovor o fotografické spolupráci mámy a dcery s fotografkou, které učarovaly portréty a detailní fotografie rostlin.
Mám za to, že Lenku Gábelovou, autorku vystavující pod přezdívkou Lenyka, není třeba dlouze představovat. Její fotografie Dětský svět se nedávno stala Fotografií týdne a fotografii Cesta z mesta otiskl časopis DIGIfoto, protože vyhrála jeho soutěž. Lenka svými citlivými portréty „proslavila“ svoji dceru Alexandru. Miluje květiny a velkou část své tvorby věnuje objevování makrosvěta listů a květů. Její fotomontáže mne překvapí a prosté kompozice s jablky nadchnou. Přesto Lenka zůstává „obyčejnou“ fotografkou, která se se mnou, a tedy i s vámi, podělila o své fotografické zkušenosti i názory.
Lenka Gábelová
Znám tě jen prostřednictvím tvých fotografií. Jak by jsi čtenářům DIGIareny, kteří jsou na tom podobně jako já, popsala sama sebe?
Som vyštudovaná chemička, ale nikdy som v tomto obore nepracovala, po škole sa mi naskytla možnosť pracovať v kvetinárstve, a pri kvetoch som zostala ďalších 12 rokov. V súčasnosti už štvrtý rok s manželom prevádzkujeme autoservis, kde mám na starosti administratívu. Fotografovanie a následné úpravy v počítači dokážu vyplniť všetok môj voľný čas, na iné záujmy popri rodine už neostáva priestor.
Jak jsi se dostala k fotografování?
Niekedy koncom roku 2005 som si kúpila digitálny 1,3megapixelový Kodak, a bola som nadšená, aké krásne ostré a farebné fotky mi z toho vychádzajú. Kedže som o digitálnej fotke nevedela nič, začala som na internete hľadať informácie, pričom som náhodou natrafila na slovenský portál Vivo. Zaujalo ma to, neskôr som sa zaregistrovala a pridala moje prvé pokusy. Samozrejme fotené v kvalite mojej malej krabičky, zásadne so vstavaným bleskom, nič netušiac o nejakej kompozícii... Keď sa moje fotky (o ktorých som si ja ovšem myslela, že sú úžasné) nestretli s veľkým ohlasom, začala som pátrať, prečo to asi tak je? Čo robím zle?
Google je úžasná vec, našla som kopu stránok o fotení, o svetle, komponovaní, kúpila som si knihy pre začiatočníkov, a začala som skúšať fotiť trochu inak. A fotila som a mazala, a fotila... až dodnes.
Čím fotografuješ nyní? Jaký máš fotoaparát a jaké příslušenství?
Momentálne vlastním digitálnu zrkadlovku Canon EOS 400D. Okrem základného setového objektívu, ešte objektív Canon EF-S 60/2,8 macro, statív a odrazku. Ostatné príslušenstvo dopĺňam z výbavy môjho švagra, ktorý momentálne radšej stojí modelom, ako fotí. Na jeseň som svoju výbavu doplnila o zostavu zábleskov a softboxov, žiaľ, pre nedostatok priestoru a času ju zatiaľ naplno nevyužívam.
Tvoje portfolio je velmi pestré. Zahrnuje portréty, krajinky, zátiší i květiny. Fotíš vše zaráz nebo máš období, kdy tě víc baví fotografovat třeba portréty?
Každá z tém má svoje čaro, ale v poslednom období ma viac baví portrét, pretože neraz odhalí dušu a tvár fotografovanej osoby, zachytí radosť aj slzy a to sa nedá nacvičiť. Emocionálne je to kvalitnejšia fotografia, ako niečo štylizované v ateliéri.
Jak tedy pronikáš do duše portétovaného?
Nezáleží na tom, či je to podnikateľ, bezdomovec alebo dieťa, nezáleží na tom, koľko má vrások, ani na tom, či sa usmieva. Ja sa snažím pozerať do očí, tam sa skrýva duša.
Tvé dceři Alexandře patří celé album v tvé galerii. Jaká je Alexandra jako dcera-modelka a jaká jsi ty jako máma-fotografka?
Každý team má svojho veliteľa a svoj oddiel a my s Alexandrou si svoje role meníme, podľa toho, aký má kto nápad. Niekedy je to práve dieťa, ktoré inšpiruje svojou otvorenosťou a hravosťou a niekedy je to skĺbenie detského sveta s pohľadom dospelého.
„Viac hláv viac rozumu“, vždy je to dielo, ktoré vzniká spoločne, veď ani fotky s „mackom“ nie sú náhodné. Alexandra si ich žiada sama a keby bolo podľa nej, tak by ich chcela aj milión.
Ty fotografie ukazují dětský svět i dětskou duši. Jaké jsou na ně reakce?
Reakcia závisí od momentálneho stavu pozorovateľa a práve v tomto je môj osobitý štýl, čitateľný rukopis. Vždy je to podľa pravidla „koľko ľudí toľko chutí“. Samozrejme tým pádom sú aj obdivovatelia, ale aj ľudia, ktorí majú na fotografie odlišný názor a práve ten ma posúva vpred a inšpiruje ma.
Tvojí další foto-zálibou jsou květiny, hlavně jejich detaily. Líbí se mi pro své barvy, krásu zachycených tvarů i precizní kompozici. Prozradíš nám, jak se dělají takové pěkné fotografie?
Ja sa riadim výrokom francúzskeho fotografa Roberta Doisneau: „Keby som vedel, ako sa robí dobrá fotografia, robil by som to tak stále...“ Každá z fotografií odzrkadľuje môj citový vzťah ku kvetom. Málokedy sa stane, že doma nemám živý kvet, lebo ich prítomnosť mi spôsobuje uvoľnenie a väčšiu radosť z každého nového dňa.
Každá bytosť, nielen kvet, má svoje charakteristické a nenapodobiteľné línie, ktoré sa odhalia len v správnom čase a pri správnom svetle. Preto je dôležité vystihnúť a spojiť vedomosti a inšpiráciu v jedno. Niekedy je to o šťastí, inokedy treba šťastiu pomôcť, pretože len človek, ktorý chce, niečo dosiahne.
Mezi tvými posledními fotografiemi jsou experimenty – stylizované portréty a fotomontáže. Znamená to, že jsi se jako autorka posunula dál a už ti nestačí prosté zachycení toho, co vidíš?
Samozrejme, keby som sa neposúvala vpred, tak skončím v úzadí priemeru, čo nie je mojim cieľom. Využívam všetky možnosti, ktoré mi dnešný svet ponúka, reagujem na množstvo autorov a ich tvorbu a učím sa spoznávať aj iné nástroje , pretože oko často nevie domaľovať úplný obraz, ktorý zachytím, a myšlienku, ktorú chcem odkázať divákovi. Nová doba si vyžaduje nové postupy a tváriť sa, že Photoshop neexistuje, podľa mňa nie je správne. Zvlášť, ak má tú moc, urobiť z nezaujímavého záberu klenot. Zástancovia analógovej fotografie teraz budú namietať, že to už potom nie je fotografia. Možno nie, ale určite je to možnosť ukázať divákovi, ako to vidím ja.
- | max. velikost
Inkognito | Niekto sa pozerá
Kde se tvoje fotografie rodí? V tvé hlavě nebo až před objektivem?
Pri portrétoch a experimentoch je to jednoduché, takmer vždy mám predstavu o tom, čo chcem zachytiť. Ale pri kvetoch sa stáva, že až cez hľadáčik fotoaparátu zbadám niečo, čo som si predtým nevšimla.
Je něco, co nefotíš, ale chtěla bys?
Stále je tabu nahé telo, hlavne ženské, tiež mám predstavy o už spomínaných líniách, ibaže to čo je pre ženu intímne a mňa naopak inšpiruje, je ťažké nájsť a odfotiť.
Proč tabu? Cítiš na aktu něco zakázaného? Akty lákají mnoho fotografů-amatérů, ale pokud je chtějí dělat dobře, potřebují nejen ochotnou modelku, ale i adekvátní vybavení a prostory. To je podle mne hodně omezuje. Je to tak i u tebe?
U mňa je najväčší problém nájsť vhodnú modelku. Tie, ktoré by sa neváhali predo mnou odhaliť, nespĺňajú moje predstavy. Aj keď sa to zdá presne naopak, pre ženu je oveľa ťažšie osloviť inú ženu. Ale možno raz nazbieram odvahu.
Jak fotografie upravuješ? Máš někde nastavenou hranici, která ti říká, že tahle konkrétní fotka bude vypadat opravdově a naopak jiná ještě potřebuje například přidat texturu?
Ako každý človek vo svojom živote nosí masku, tak ja dodatočnou úpravou a pridanou textúrou robím nevýrazný záber zaujímavejším, aby divák získal lepší dojem o jeho skutočnej tvári a emočnej rozpoloženosti.
Textúra je štetec, ktorý drží v rukách ten, kto moju fotografiu sleduje. Je len na ňom, či chce vidieť to, čo je na povrchu, alebo to čo sa skrýva pod ním.
Jak dlouho vystavuješ na internetových galeriích? Pozoruješ za tu dobu nějakou změnu například v kvalitě vystavovaných děl nebo v složení a přístupu fotografů k sobě navzájem?
Doba pokročila, ľudia sa menia a ja cítim, že pozitívny prístup ku konštuktívnej kritike sa vytráca, ľudia sú agresívni a vzťahovační na svoju tvorbu, zastávajú názor, že všetko ich je dobré a dokonalé a chceli to tak mať a môj názor, častokrát nie lichotivý je pre nich len protizbraň a neberú názor skúsenejších ako pomoc, ale ako osobný útok.
Jaká je podle tebe proti tomu obrana? Bojovat, obrnit se nebo nevystavovat?
To je veľmi ťažká otázka. Sú dni, keď mám pocit, že nemá význam pridávať fotky do galérie, pretože vynikať medzi podpriemernými je pre mňa slabá motivácia (dúfam, že to čitateľ pochopí správne).
Inokedy sa snažím ignorovať fotky aj autorov, ktorí vystavujú len systémom „Pozrite sa, čo som odfotil, a je mi jedno, čo si o tom myslíte, ja som to takto chcel.“
A raz za čas sa vo mne ozve moje altruistické ja, a snažím sa autorovi pomôcť. I keď si myslím, že ak to niekto s fotografiou myslí vážne, mal by sa sám snažiť vyhľadať potrebné informácie, a nie čakať, kým mu ich niekto poradí.
Měla jsi se svými fotografiemi nějaké úspěchy? Kterých si vážíš nejvíc?
Každý pozitívny ohlas je pre mňa úspechom, pretože si cením, že aj v tom mále odborného a skúseného publika sa nájde človek, ktorý si z misy sladkostí vyberie ten najsladší a najlepší cukrík.
Fotografka svá díla vystavuje na svých osobních stránkách, v galerii DIGIareny a v galeriích vivo.sk, photodom.com, photoextract.com, photoserver.eu a ephoto.sk.
